Nechcem zneužívať situáciu, aká teraz nastala v zásobovaní s vodou v okrese Stará Ľubovňa, aj inde v Podtatranskom regióne, ale venujem sa pálčivým otázkam, ako je poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, pôda, voda,lesy a výroba potravín dávno pred touto kalamitou. Sú to vážne témy, ktoré určujú hospodársky rast alebo pokles vidieka, kvalitu života vidieckeho obyvateľstva, v závislosti od toho, aký význam tomuto odvetviu prikladá naša vláda a parlament.
Rovnako sa nechcem priživiť na téme gorila, ale ona “ úradovala“ aj u nás, v našom regióne. Jej obžerstvo živíme dodnes a ešte dlho živiť budeme. Odhaliť postup, akým sa voda, ako takmer bezplatný prírodný zdroj dodávaný do domácnosti cez vodovody vybudované štátom, zmenila na „komoditu“ prinášajúcu zisk francúzskemu vlastníkovi nebolo až také ťažké, pretože v tomto období som bola poslankyňou v obci a tvrdo som bojovala zato, aby obecné vodovody prešli do majetku obce a i dnes mi táto téma nie je ľahostajná najmä z toho dôvodu, ako sa každoročne zvyšujú ceny za vodu a stočné.
V roku 1996 Ministerstvo poľnohospodárstva ČSSR schválilo štatút Východoslovenské vodovody a kanalizácie, štátny podnik, Košice s pôsobnosťou vo východoslovenskom kraji. Podnik mal 9 okresných závodov a hospodáril s majetkom 8,5 miliárd Sk.
V roku 2001 za spolupráce ZMOSu bol Dzurindovou vládou schválený projekt privatizácie a dňa 1.mája 2003 sa štátny podnik mení na podniky dva a to na Podtatranskú vodárenskú spoločnosť (PVS), a.s., so sídlom v Poprade so zapisovaným základným imaním 1,626 miliard Sk a Východoslovenskú vodárenskú spoločnosť (VVS), a.s., so sídlom v Košiciach so zapisovaným základným imaním 7,348 miliárd Sk. Na začiatku pôsobenia majú obidva subjekty jediného akcionára a tým je Fondom národného majetku zastúpený pani Annou Bubeníkovou. Majetok je rozdelený na akcie a vlastníkmi akcií sa stali všetky obce v regióne kde obec získala akcie nie podľa hodnoty majetku, ale podľa počtu obyvateľov. Akcionármi sa stali dokonca aj obce, ktoré vodovod nemajú.
Oba podniky majú v princípe zhodný predmet činnosti. Medzi základné povinnosti patrí vykonávanie priameho investora výstavby vodohospodárskych stavieb , zabezpečovanie opráv, údržba základných prostriedkov, ktoré im boli zverené, vykonávanie nadväzujúcich činnosti a pomocných činnosti, servisné a opravárenské práce, technologické montáže, technické revízie, nakladanie s odpadom, montáž vodomerov, zabezpečovanie hydrogeologického prieskumu v rozsahu potrieb Východoslovenského kraja, výroba a dodávky vody verejnými vodovodmi pre obyvateľstvo, kontrola hospodárenia s vodou, odvádzanie odpadových vôd, ochrana pitnej vody, správa, údržba a oprava vodovodnej a kanalizačnej siete, úprava vôd, čerpacích staníc, vodojemov a čistiarni odpadových vôd prevzatých do správy podniku.
Kým VVS a.s. Košice rozširuje predmet činnosti a zostáva pôsobiť v pôvodnom zložení, v Podtatranskej oblasti vyrástli väčšie i menšie gorily. A začína sa písať história nášho nešťastia . Na Vianoce 2004 vzniká Podtatranská vodárenská prevádzková spoločnosť so sídlom v Poprade, tá odovzdáva žezlo v októbri 2006 Prvej prevádzkovej a.s. so sídlom v Bratislave a tá 31.12.2006 nás predáva do rúk VEOLIA VODA s.a. Paríž, Francúzko.
Našťastie, zákon nedovolí predať akcie, teda aj majetok, ten naďalej je vo vlastníctve akcionárov, teda obcí. Ale dať ho do nájmu dcérskej spoločnosti, to zákon nezakazuje. A tu je pes zakopaný. Ak by Podtatranská vodárenská spoločnosť bola aj prevádzkovateľom, zisk by išiel alebo na výstavbu a rozšírenie vodovodných sietí v obciach, alebo na výstavbu čističiek odpadových vôd, alebo v lepšom prípade jeho prebytky by boli výnosom obcí a obec by tieto zdroje mohla použiť podľa vlastných potrieb.
Výstavbu nových alebo rozšírenie už existujúcich vodovodných sieti alebo čističiek realizujú obce len z ťažkosťami, a to len v prípade, že získajú zdroje z EU, alebo z úveru. Väčšina malých a stredných obcí si nemôže dovoliť ani to. A viete, komu za to vďačíme? Stačí sa pozrieť do obchodného registra, nájdeme tam známe meno z gorily a ostatní účastníci sú tam uvedení tiež.
A predstavte si situáciu, žeby obce nevstúpili do akciovej spoločnosti, ale sami spravovali obecné vodovody. Ak by sme platili za vodu len polovicu toho, čo dnes platíme spoločnosti iného štátu, stredne veľká obec by ročne získala minimálne 30 tis. €. Pri frekvencii porúch, aké sú v súčasnosti a pri vynaložení zdrojov súvisiacich s výberom vodného a stočného, by náklady neprekročili 1/3 týchto výnosov, 2/3 z výnosov by obec mohla ukladať na osobitný účet a takto získane zdroje použiť na rozšírenie sieti v obci, alebo na výstavbu kanalizácie, alebo na iné investičné akcie, ak už má tieto rozvody dobudované. Ak by obec nerealizovala žiadne stavebné práce, mohla by ceny vody znížiť až o polovicu.
Voda je dar od Boha, tečie z lúk a lesov od nepamäti sveta, nikdy za ňu nikto neplatil, až tento systém priniesol pravidlá, ktoré človeka zväzujú, človek sa stáva závislým a závidí slobodu divej zveri, ktorá jediná sa môže slobodne napiť z prameńa bez toho, aby ju niekto finančne trestal.
Emília Krotáková